Kúpanie na Guláške

Senec  je malé, aj keď teraz už okresné mestečko neďaleko Bratislavy. V jeho katastri sa nachádzajú známe Slnečné jazerá. Známe nielen na Slovensku, ale dobre ich poznajú aj v Čechách. Českí turisti toto miesto veľmi radi navštevujú. Paradoxom je, že ja, ktorá žijem len nejakých 25 km vzdušnou čiarou od tohto miesta, som sa  v Senci na jazerách ešte nikdy kúpať nebola.  Doteraz som toto miesto poznala len z môjho dávneho zimného pobytu na jednej podnikovej chate. Vtedajší pobyt nebol vôbec o zábave, ale o vzdelávaní. Bola som tam totiž na týždňovom jazykovom kurze.

Na tento víkend nám predpovedali krásne letné počasie, bolo ho treba využiť. Ako? No predsa na cyklistiku. Ešte lepší nápad bol ten, že cyklistiku by bolo vhodné spojiť aj s kúpaním. Kde? No predsa v Senci. Presnejšie na Guláške. Tí, čo sú zo Senca a jeho okolia, vedia určite, o čom budem písať. Pre tých, ktorí nikdy o Guláške nepočuli, tak sa o nej dozvedia z tohto článku. Ale najskôr o tom, ako sme sa na Gulášku dostali.

Takže tentoraz naša trasa viedla od Prístavného mosta v Bratislave, popri Malom Dunaji von z mesta, obišli sme zozadu letisko.  Kúsok za plotom letiskového areálu sme odbočili krátkou alejou k miestu, kde stojí mohyla, postavená na mieste pádu lietadla, v ktorom sa zabil M. R. Štefánik. Aj na tomto mieste som bola prvý raz.

Od mohyly sme pokračovali do Ivanky pri Dunaji, odtiaľ cez Bernolákovo a Veľký Biel do Senca. Myslela som, že sa na námestí v Senci na chvíľu zastavíme a urobím si zopár záberov, ale vidina chladnej vody lákala viac, takže sme  bez zastávky prešli až k jazerám.

To, ku ktorému sme mali naplánované my, nie je v areáli Slnečných jazier, ale je kúsok od nich, za železničnou traťou. Toto jazero je divé, oficiálne by sa tam vraj nemalo kúpať a nemali by sa tam ani prevádzkovať žiadne športy. Medzi ľuďmi je známe pod menom Guláška, oficiálne je na mape nazvané ako Hlboké jazero, prípadne Čiernovodské jazerá. Brehy celého jazera boli obsadené opaľujúcimi sa a kúpajúcimi ľuďmi, na vode boli skútre aj windsurfingy.  Časť jedného brehu obsadili dokonca potápači. Voda v jazere bola fantastická, slnko hrialo, ale my sme sa museli po štvrtej hodine zbaliť a vybrať sa na cestu domov.

Do Bratislavy sme sa vybrali inou trasou, než ktorou sme do Senca prišli. Tento raz sme si kúsok od jazera vybrali na križovatke smer Šamorín. No nešli sme až do Šamorína, v Zlatých Klasoch sme odbočili smerom na Tomášov, kde sme si urobili občerstvovaciu zastávku v jednej miestnej krčmičke  a po veľmi rušnej ceste sme sa  dostali až do  Dunajskej  Lužnej. Tu sme z hlavnej cesty odbočili do jednej z bočných uličiek a ňou sme sa dostali poza dedinu na cyklistický chodník. Kúsok za dedinou sme objavili malé jazero, kde som si odfotila ešte západ slnka a tam som urobila jednu velikánsku chybu. Navrhla som, aby sme sa nevrátili na cyklistický chodník, ale aby sme si to “skrátili” cez lesík na hrádzu. Zo skratky bola nakoniec dobre dlhá obchádzka a do Bratislavy sme sa dostali až za úplnej tmy. Bola som vďačná môjmu parťákovi, ktorý necekol ani slovo, keď nás na hrádzi zastihla tma. Bolo to všetko kvôli mne. No malo to aspoň jedno plus. Po dlhom čase sa mi naskytla príležitosť odfotiť mesto večer.

Trasa sobotnej túry merala presne 91 km.

Túra: 3.9.2011