Na cestách s Kellysom

…za poznaním a pre radosť z pohybu

Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla

Tak ako sa to vlastne stalo?  Včera som sa rozhodla, že sa idem bicyklovať a že vezmem so sebou aj rozprávkovú knižku, ktorú som dávnejšie kúpila synovcovi. To, či pôjdem až k Šulianskemu jazeru, kde môj synovec aj s rodičmi býva, som nebola na sto percent rozhodnutá. Povedala som si, že bude záležať od viacerých okolností.

Z domu som vyšla asi o desiatej. Uvedomovala som si, že som ešte nikdy nešla tak ďaleko od domu sama, mala som aj mierne obavy z toho, aby sa mi niečo nestalo. Preto som si povedala, že sa na niekoho zavesím, aby som na tejto ceste nebola až tak osamotená. Aj sa tak stalo, no urobila som to zbytočne skoro. Už kúsok za Petržalkou ma predbiehala dvojica. Muž a žena a počula som, že sa medzi sebou rozprávajú nemecky. Týchto som sa držala až po Čunovo. Lenže tam ma zlákala na fotenie rozkvitnutá lúka, tak som si urobila prvú fotoprestávku a týchto dvoch zahraničných cykloturistov som opustila. Od tejto chvíle som sa kvôli foteniu  zastavovala častejšie, čím som si cestu časovo veľmi predĺžila. Cestou som stále niekoho stretala, či už v protismere, ale väčšinou ma cyklisti predbiehali.

Pripomínam, že som doma okrem rannej kávy nič iné nedala do žalúdka. Ja viem, chyba, ale ja som v tomto smere asi nenapraviteľná. Pre istotu som si vzala nejaké jedlo so sebou. Bicyklovať som sa vybrala bez toho, aby som si vzala nejakú pokrývku hlavy. A to bola ďalšia veľká chyba, pretože som sa bicyklovala v tom najhoršom čase. Slnko mi pražilo na hlavu, zo začiatku bolo aj bezvetrie, takže horúčavu bolo dosť cítiť. Po príchode k príbuzným som si dala kávu a zjedla som to, čo som si vzala na cestu. Hlad som cítila už počas cesty, ale kvôli jedlu sa mi nechcelo nikde zastavovať. Stačilo neskutočné množstvo zastávok kvôli foteniu. Po káve sme sa so švagrinou a synovcom vybrali k jazeru, kde som si ľahla pod jedinú vŕbu, ktorá tam rástla a od únavy som skoro zaspala. Trošku mi tento oddych pomohol načerpať nových síl a po piatej hodine som sa vybrala na cestu domov.

Hoci som pri odchode bratovi povedala, že fotoaparát už nevytiahnem, nestalo sa tak. Dokonca som išla kúsok peši vedľa bicykla, pretože som chcela vyfotiť  vtáky, ktoré v hojnom počte lietali nad vodou a často si sadali na kamene pri brehu. No len čo som zastavila,  zišla z bicykla a vytiahla fotoaparát, milý vták mi vždy ufrnkol. Myslela som si, že vtákov prekabátim tým, že pôjdem peši a fotoaparát budem mať pripravený. Verte mi, či neverte, za celý čas, čo som kráčala vedľa bicykla, som nevidela ani jedného,  ktorý by si sadol na kameň. No len čo som si sadla na bicykel, už tam posedávali znova. Tak som radšej fotenie tohto šedo-bieleho vtáčika s dlhším zobáčikom nakoniec vzdala.

Vo chvíli, keď som objektív fotoaparátu mierila na iné vtáky vo vode, prešiel okolo mňa v protismere cyklista. Po pár metroch zastavil a  vrátil sa. Keď prišiel na moju úroveň, prihovoril sa mi.  Bol zvedavý, či som fotila nedostavané vodné dielo v Dunakiliti.  Odpovedala som, že som ho nefotila, pretože som vôbec netušila, kde to je. Tak sa mi pán ponúkol, že pôjde so mnou a že mi to ukáže. Ihneď som ho upozornila, že ja idem pomaly, nech sa so mnou nezdržiava.  On sa vraj neponáhľa. Videla som, že  chvíľami bolo pre  neho problémom, aby udržal moje osemnásť kilometrové tempo. Ale to nechodievam vždy až tak pomaly, len včera som už na rýchlejšiu jazdu nemala síl. Nedostavané vodné dielo bolo vidieť práve z miesta, kde sú už mnou spomínané dunajské pereje. Nikdy dovtedy som si tú stavbu na starom toku Dunaja nevšimla. Neznámy cyklista išiel ešte kúsok so mnou, no potom ho trpezlivosť s mojou pomalou jazdou prešla a nechal ma svojmu osudu.

Keď som prišla k prvému bufetu na hrádzi, pomaly sa schyľovalo k večeru. Ja som cítila, že ma opustili všetky sily a uvažovala  som, že cestu domov si zjednoduším a že použijem služby MHD.  V bufete, kde som si kupovala kofolu, ma zlákali oškvarkové pagáče. Tie sú tam tak vždy veľmi dobré, tak som im neodolala. Ako som tam sedela, jedla pagáč a zapíjala ho kofolou, prišla na mňa zrazu taká triaška, že mi až stŕpli brušká prstov. Vedela som, že je zle.  To už bol moment, kedy som sa s istotou rozhodla, že domov idem autobusom.  Zavolala som teda synovi, aby mi pozrel cestovný poriadok  spoja, ktorý premáva na trase Rajka – Bratislava. Jedna zo zastávok tohto spoja  je len pár metrov od nášho domu. Syn bol zvedavý, kde presne som a ponúkol sa, že  príde pre mňa autom, čomu som bola veľmi rada. Takže posledných 16 km cesty som sa viezla v aute, kde mi syn musel zapnúť kúrenie, aby som sa trošku zohriala. Ale ani to mi veľmi nepomohlo. Roztopila som sa až doma po horúcej sprche a po dvoch deci bieleho vína.

Večer som si uvedomila, že som už jednu podobnú cyklistiku absolvovala. Bola som vtedy prvý raz pri Neusiedler See, kedy sme cestu kombinovali s vlakom. Tiež som na spiatočnej ceste dostala krízu a na stanicu v Parndorfe som došla z posledných síl. Vlak, ktorým sme plánovali ísť domov, sme zmeškali a ďalší išiel až o dve a pol hodiny. Po celý čas čakania som sa nedokázala zohriať, brušká prstov som mala stŕpnuté. Na ten večer si spomeniem vždy, keď tade prechádzam vlakom.

Takže niekedy ma vyčerpá aj trasa, ktorá vedie po rovine.  Namiesto 72 km som urobila včera iba 58 km a tým som konečne prekročila tohoročných 500 km. Vlani o takomto čase som už mala trikrát toľko. Možno to moje včerajšie zlyhanie spôsobilo horúce obedňajšie slnko, ktoré ma doprevádzalo cestou k jazeru, možno nejaké iné okolnosti. Dnes ma dobre bolia kríže a neviem, kedy znovu sadnem na bicykel.  Zo včerajšieho zlyhania si veľa nerobím, pretože nie som na sto percent zdravý človek a niekedy to nechápu ani tí ľudia, ktorí to o mne vedia. Pred cudzími ľuďmi sa tým nerada ospravedlňujem.  Preto si na moje cyklocesty nemôžem vyberať za spoločníkov ľudí, ktorí to buď nevedia alebo to nechcú brať na vedomie. Hlavne mnohí muži  si myslia, že sú cyklistickí preborníci a že všetci bicyklujú len preto, aby sa mohli pred druhými chvastať, koľko kilometrov a akou rýchlosťou oni zase urobili. No tomu včerajšiemu, ktorý mi na niekoľkokilometrovom úseku robil spoločnosť, som oo mojom handicape nehovorila. Snažil sa mi prispôsobiť.

Moju trasu Bratislava Petržalka – Bufet Na obrátke – Čunovo vodné dielo – Vojka – Šulianske jazero a späť si každý ľahko  nájde na mape. Tu sú len niektoré momenty, kvôli ktorým som zastavila a zišla z bicykla:

Túra: 15.8.2012

Reklamy

16. augusta 2012 - Posted by | Moje cyklovýlety | , , ,

Momentálne neexistujú žiadne komentáre.

Pridaj komentár

Please log in using one of these methods to post your comment:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s