Cez Biskupické luhy do Šamorína

V druhú októbrovú nedeľu sme sa po šiestich týždňoch od poslednej spoločnej cyklistiky vybrali s mladším synom na ďalší výlet. Bolo len pár minút po desiatej dopoludnia, keď sme vyšli z domu. Tentoraz sme sa chceli  ísť na druhý breh Dunaja. Keďže jeho bicykel dlhší čas odpočíval, bolo treba dofúkať gumy. Prvá cesta teda viedla na benzínku, ktorá je síce trošku iným smerom, než ktorým sme potrebovali ísť, ale po doplnení vzduchu sme po Prístavnom moste pokračovali do Vlčieho hrdla, kde sme sa zastavili iba na urobenie pár fotografií a a za prístavom, v ktorom kotví množstvo motorových člnov  sme vyšli na dunajskú hrádzu. Na hrádzi boli len ojedinelí cyklisti prípadne korčuliari. To sa mi na nej páči, že tam nie je taký nátresk ako na tej petržalskej.

Mala som v pláne, že synovi pôjdem niečo ukázať, dopredu som mu o tom nič nepovedala. Mali sme za sebou približne 13 km, keď som ho upozornila, aby pri najbližšom moste cez vyrovnávací kanál odbočil doľava. Takto sme sa dostali do lužného lesa, ktorý je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Biskupické luhy.

Na šesťapolkilometrovej trase lesnými chodníkmi sme prešli okolo majera, kde sa pásli kone, potom sme sa dostali k horárni Topoľové, čo bolo miesto, na ktoré som chcela syna zaviesť. Kým som ho nepriviedla k rampe a nepovedala som, že som si doma zabudla kľúč, nevedel, kde sme. Až vtedy si spomenul, že to je miesto, ktorým sme vchádzali pred rokmi do areálu kvôli tomu, že sme tu mali prenajatý kus pôdy na pestovanie zeleniny. Od horárne sme cez les išli ďalej, no miesto, kde sme mali záhradu, sme už nájsť nevedeli. Popri Kalinkovskej horárni sme pokračovali zase k vyrovnávaciemu kanálu a pri Bajdeli sme znovu vyšli na hrádzu. Týmto sme si našu túru trošku urobili o niečo zaujímavejšou.

Po hrádzi sme pokračovali do Hamuliakova. Syn dostal chuť na lángoš, mysleli sme si, že sa nám ho podarí kúpiť v bufete pod hrádzou. Tam však túto pochúťku v ponuke nemali, ale dostali sme tip, kde by sme ju mohli kúpiť. Tak sme teda pokračovali popri kostole  Sv. kríža smerom na výpadovku do Šamorína. Tu sme našli maličkú reštauráciu, z ktorej už po zídení z bicyklov bolo cítiť, že lángoš v ponuke majú. Keď sme tam dorazili, bolo práve niekoľko minút po tom, čo zvony kostola odbili pravé poludnie. Takže sme si dali langoš ako obedové jedlo.

Po zjedení  sme sa znovu vrátili na hrádzu a pokračovali sme ešte pár kilometrov, kým sme neprišli k tabuliam označujúcim, že sme v Šamoríne. Samozrejme, iba na jeho okraji, do mesta sme nešli. Z hrádze sme zišli iba kúsok, aby sme si pozreli novovybudovaný areál hipodromu. Keby ste nevedeli o tom, čo sa tam buduje, môžete si pozrieť toto video.

Nesmiem zabudnúť, že práve na  mieste, ako sa schádza z hrádze smerom do mesta, bol prístrešok pre cyklistov. S takým som sa ešte na Slovensku nestretla. Okrem pohotovostného náradia pre cyklistov tam bola aj pumpa. Pre mňa to bol úplný zázrak o to viac, že tam nebolo žiadneho tagu, nič posprejované, ani náradie nebolo ukradnuté. Ako keby sme ani neboli na Slovensku.

Síce som mala v pláne, že pôjdeme až do Čilistova, ale synovi sa už nechcelo, tak sme to tu otočili na cestu späť. Celý úsek domov až do Vlčieho hrdla sme išli po hrádzi. Po prejdení zimného prístavu sme si ešte urobili malú zachádzku do záhradkárskej osady, kde sme sa zdržali iba chvíľu a potom sme už pokračovali domov.

Po štvorhodinovom výlete sa blížime k domovu.

Trasa merala 58,7 km

12.10.2014