Pevne verím, že touto trasou som ešte tohoročné bicyklovanie neukončila

Poslednú nedeľu sme s mladším synom strávili na spoločnom cyklistickom výlete.  Tentokrát to mala byť trasa a miesta, kde ešte syn nebol.  Povedali sme si, že pôjdeme smer Záhorie. Navrhla som, aby sme sa do Devínskej Novej Vsi presunuli mestskou hromadnou dopravou a odtiaľ som plánovala ísť popri rieke Morave ďalej. Nakoniec to však bolo všetko úplne ináč. Prepravu autobusom sme zavrhli, lebo sme sa obávali, že by sme sa do neho nemuseli vôbec dostať, keďže bol víkend. Nakoniec sme si povedali, že tú mnou obávanú trasu z Riviéry do Devína prejdeme radšej na bicykloch.

V nedeľu sme vyrazili z domu pred pol jedenástou. Keď sme prichádzali k Mostu Lafranconi, spýtala som sa ešte raz syna, či ideme na druhú stranu Dunaja a ďalej do Devína. Jeho odpoveďou bola otázka, kam sa dostaneme, keď pôjdeme ďalej. Po mojej odpovedi, že do Hainburgu, rozhodol, že ideme ďalej a že na druhý breh Dunaja prejdeme až v Hainburgu. To sme už videli, že nedeľa nie je taká bezveterná ako bol deň predtým a že keď zostaneme tam, kde sme, bude nám fúkať do chrbta, čo nám vyhovovalo.  Keďže som z domu vyrazila (ako obyčajne)  bez raňajok, po prvých prejdených kilometroch sa hlad začal hlásiť. Na prvom rakúskom odpočívadle v Bergu sme na chvíľu zastavili, zjedli sme synom napečené makové a orechové záviny a pokračovali sme ďalej.

Keďže syn absolvoval túto trasu prvý raz, aj jeho som chcela zaviesť na miesto, odkiaľ je nádherný výhľad na hrad Devín. Mláky a blato na ceste vedúcej k rieke sme prekonali a dostali sme sa na breh rieky. Tu sme sa chvíľu pokochali pohľadom na slovenskú stranu a pokračovali sme ďalej.

Premohla nás zvedavosť, kam vedie cestička popri rieke. Nešli sme teda naspäť, ale pokračovali sme popri rieke ďalej. Vôbec som netušila, kam ideme.  Keďže sme si popri cestičke všimli značku zákazu jazdy na bicykloch, dlhší úsek sme išli len popri bicykloch. Nachádzali sme sa už totiž v prírodnom parku Donauauen. Nakoniec sme sa dostali k miestu, odkiaľ sa už ďalej popri rieke nedalo ísť, ale smerová tabuľa avizovala, že do Hainburgu je to len 1,4 km.

Tak sme naše bicykle vytlačili do kopca a po chvíli sme sa dostali na miesto, o ktorom som doteraz ani netušila. Pred nami sa otvoril priestor s ruinami nejakého hradu. Z informačných tabúľ sme sa dozvedeli, že sme na ruinách hradu Röthelstein. Boli odtiaľ nádherné výhľady na Dunaj, na dunajské nábrežie mestečka Hainburg a dovideli sme aj na Sandberg v Devínskej Novej Vsi.

Odtiaľto sme zase len vedľa bicyklov pokračovali do Hainburgu. Cestou sme prišli ešte k jednému zaujímavému miestu s názvom Ferdinand Häringer Platz. Čím viac sme sa blížili k Hainburgu, tým viac sme stretali tých, ktorí si za cieľ nedeľnej prechádzky vybrali práve ruiny hradu, od ktorého sme prichádzali.

V dunajskom prístave v Hainburgu sme zase chvíľu pobudli. Hoci to pre nás Bratislavčanov nebolo nič nové, ale pristávanie a kotvenie veľkej osobnej lode v Hainburgu sme ešte nevideli 🙂

Po hainburgskom moste sme prešli na druhú stranu Dunaja. Značky nás nasmerovali na hrádzu a po niekoľkých kilometroch sme z nej v obci Engelharstetten-Stopfenreuth zišli dole a pokračovali smerom Schloss Hof.

Úsek od zámku v Schloss Hofe na cyklistický Most Slobody, vrátane prejdenia mosta bolo dosť náročný. Cyklistov tam veľa nebolo, ale rodinky s deťmi, s kočíkmi, s rodinnými psími miláčikmi – týchto sme museli obchádzať. Bolo im jedno, v akom smere idú, zaberali šírku celej cesty a mosta. Priznám sa, asi sa v budúcnosti tomuto úseku počas víkendu radšej vyhnem. Tu sme už spoznali aj to, že naše rozhodnutie, ísť najprv do Hainburgu, bolo správne. Mali sme totiž možnosť pocítiť, aký vietor fúkal.

Na moste sme si urobili zopár fotiek a pokračovali sme až do Devína, kde sme mali poslednú prestávku. Z Devína sme prešli vraj cyklochodníkom, ktorý poskytoval množstvo nebezpečných dier v asfalte, nečistôt v podobe piesku na krajnici, cez Riviéru  a cez PKO  a preplnené korzo Riverparku a dunajského nábrežia do mesta, k Mostu SNP (v budúcnosti budeme na druhú stranu prechádzať Mostom Lafranconi), ktorým sme prešli na petržalskú stranu, odkiaľ sme to mali už len nejakých päť kilometrov domov.

K úseku Devín – Riviéra by ma zaujímalo, kedy sa naposledy čistili krajnice tejto cesty. Rada by som vedela, koľko centimetrov asfaltu je už pod nánosmi blata a piesku z pozemkov vedľa cesty. Myslím si, že celkom dosť.

Trasa merala 65.5 km

19. októbra 2014