Spoznávam Biskupické luhy

Zopár cyklotúr územím po ľavom brehu Dunaja za Vlčím hrdlom som už zrealizovala. Naposledy tú, ktorú som nedokončila, pretože som pri nej zmokla. Včera som bola na ďalšej výprave v tejto lokalite.

Jej začiatok bolo stretnutie s M pod Prístavným mostom, potom kúsok po Bajkalskej na cyklochodník vedúci do Vlčieho hrdla. Na oblohe to zase vyzeralo dosť divne. Dúfala som, že túto túru sa nám dnes podarí dokončiť.

Cez prístav vo Vlčom hrdle sme iba prešli, nezastavili sme sa tam, ako to zvyčajne urobím vždy, keď tadeto prechádzam. Pokračovali sme ďalej smerom na Hamuliakovo.  Na oblohe nás stále doprevádzalo to hrozivo vyzerajúce mračno. Ani M asi neveril, že to prejde iba tak a pýtal sa ma, či mám so sebou niečo do dažďa. V cyklotaške som mala pršiplášť a aj vrecká, do ktorých by som v prípade dažďa schovala fotopríslušenstvo. Tentokrát som mala so sebou dokonca aj repelent! Nemusela som ho použiť, poštípal ma tuším len jeden komár.

To, kam ideme, vedel iba M. Už z diaľky mi ukazoval stĺp elektrického vysokého napätia, pri ktorom vraj zídeme z cyklochodníka na hrádzi dole. Aj tak bolo. M. tam bol už v týždni a objavil miesto, ktoré mi chcel ukázať. A urobil veľmi dobre, lebo sa mi naozaj páčilo. Po necelých deviatich kilometroch, ktoré som urobila od môjho domu, sme odbočili. Zdalo sa, že do lesa, ale išli sme jeho okrajom.

Nestíhala som ani poriadne vnímať, kade ideme, v tesnom závese za M som pokračovala v jazde, až sme prišli sem.

Zopár deciek sa kúpalo v jazere a robili neskutočný krik. No ten ich hluk nebol stále väčší, ako ten, ktorý vychádzal niekde z opodiaľ. Chvíľami som mala pocit, že je vojna a že v diaľke sa bombarduje. Neviem, či tie zvuky vychádzali z neďalekej teplárne alebo z čističky Slovnaftu. Ale ináč to miesto bolo nádherné.

Aj ja som si tu aspoň namočila nohy. Voda sa mi zdala dosť studená.

Zdržali sme sa tu viac ako trištvrte hodiny. Ani toto jazierko sa nevyhlo tomu, aby ho neobývali  nepôvodní “cudzinci”. Korytnačky písmenkové sa vyhrievali na kmeni potopeného stromu. Na záver sme si ešte odfotili lekná a pokračovali sme v ceste ďalej.

Pokračujeme ďalej územím, ktoré mi dosť svojím vzhľadom pripomenulo Ostrovné lúčky v Čunove. Aj flóra tam bola podobná.

Mračná na oblohe sa vytvorili do iných obrazcov, ale dažďu sme sa úspešne vyhýbali.

Tu sme už pri Biskupickom ramene, ktoré o niekoľko desiatok metrov končí na mieste, kde sú jeho vody spojené len veľkým potrubím s vodou vyrovnávacieho kanála.

Popri vyrovnávacom kanáli pokračujeme ďalej a pri najbližšom moste, čo bolo na mieste, ktoré sa volá Gajc, vyjdeme znovu na hrádzu.

Naša cesta pokračuje a po približne desiatich minútach zase schádzame dole z hrádze, tentokrát však na opačnú stranu, bližšie k Dunaju. Po pár metroch sme pri Dunaji.

Síce  na schopnosti mojich objektívov dosť ďaleko, ale bolo tu množstvo vodného vtáctva.

Pofotili sme a dali sme sa na odchod na spiatočnú cestu domov. Tá už viedla iba po hrádzi, tentokrát sme sa vo Vlčom hrdle na chvíľu zastavili. Urobili sme si aj tu zopár fotiek a pod Prístavným mostom, kde sme sa na začiatku túry zišli, a ktorý je vidieť na tejto fotografii, sa naše cesty rozišli.

Dĺžka trasy: 29,5 km