Zanedbávam tento blog

Občasní návštevníci tohto blogu si môžu o mne pomyslieť, že skoro vôbec nebicyklujem. Ale nie je to tak. Len na zaznamenanie mojich ciest mi chýba niekedy čas, inokedy zase chuť. Pomaly sa blížim k tisícpäťstovke za túto sezónu. Nie je to žiadna sláva, ale je to lepšie ako predošlé dva roky. A sezóna, dúfam, ešte nekončí.

Cestou domov

Včera som bicykel vytiahla hlavne kvôli tomu, aby som sa ním prepravila k priateľke do záhrady. Tá je vo Vlčom hrdle a o tom, ako som tam dlho nevedela trafiť, som už písala na inom blogu. Po minulotýždňovej skúsenosti z nedeľnej cyklistiky na petržalskej strane dunajskej hrádze som sa zapovedala a domov som išla s predsavzatím, že NIKDY, ale naozaj nikdy viac sa už cez víkend na tie miesta bicyklovať nepôjdem. To, čo sa tam deje, to je v mnohých prípadoch aj pre psychiatra. Tento národ, nielen cyklistický, je arogantný, sebecký a neviem ešte aké prívlastky by som mu venovala.

Dvestovku už mám za sebou

Minulý piatok, kedy uplynul práve mesiac od môjho prvého tohoročného bicyklovania, som prekročila aj prvú dvestovku najazdených kilometrov v tomto roku.  Také tu ešte nebolo.  Bicyklovala som toľko preto, že mi to umožňovalo počasie. Skorý príchod jari lákal nielen von do prírody, ale aj častejšie do mesta, kam však na bicykli nechodievam.

Cyklistické rozohrievanie

Tento článok som mala rozpísaný už dlhšie, len som sa nevedela dokopať k tomu, aby som k nemu našla nejaké fotografie v archíve. Urobila som tak až potom, čo som absolvovala takú normálnu cyklotúru za chotárom nášho mesta. O tej bude až ďalší príspevok, teraz o tom, ako som sa pred touto túrou zahrievala na hrádzi.

Po dunajskej cyklotrase k Šulianskemu jazeru

Len necelý mesiac chýbalo do roka od vtedy, čo som sa naposledy vybrala na toto isté miesto. Možno si spomínate môj príspevok s  názvom Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla.

Už z jeho názvu bolo jasné, že som túru nedokončila a domov som sa  posledný  16-kilometrový úsek odviezla autom. Tentoraz som ale túto túru zvládla celú.

Fúkalo, pršalo

Táto jar je nejaká divná.  Po prvom jarnom dni nám začalo snežiť a po prvom letnom sa ochladilo natoľko, že teploty by zodpovedali skôr marcovým ako júnovým dňom. Počas jarných dní to išlo z jedného extrému do druhého. V marci sa mi podarilo vyjsť s bicyklom iba raz.  Apríl bol príjemným mesiacom na bicyklovanie, ale v máji sa mi nepodarilo vytiahnuť bicykel ani raz. Samozrejme, nebolo to iba počasím. To bol aj dôvod, prečo som nešla na organizovanú cyklistiku, ktorú poriadal bratislavský STARZ. Blíži sa koniec júna a ja som stále nemala príliš veľkú chuť na to, aby som sa niekde prebehla na bicykli.

Na bicykli za románskym kostolom v Hamuliakove

Miest, kam sa dá ísť v okolí Bratislavy, nie je pre majiteľov trekingových bicyklov až tak veľa, aby sa moje cyklotúry neopakovali. Aj o podobnej, na akej som bola včera, som tu už písala. Naposledy to bolo  približne pred rokom, kedy som pravou stranou  Dunaja išla do horárne Topoľové a  pred dvomi rokmi sme sa pustili ešte ďalej, do Hamuliakova. Tentokrát sme horáreň z našich plánov vynechali a za cieľ sme si s priateľkou stanovili práve obec Hamuliakovo, kde sme si chceli pozrieť  románsky kostol a v pláne sme mali aj to, že si tam možno odskočíme na neskorší obed.

Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla

Tak ako sa to vlastne stalo?  Včera som sa rozhodla, že sa idem bicyklovať a že vezmem so sebou aj rozprávkovú knižku, ktorú som dávnejšie kúpila synovcovi. To, či pôjdem až k Šulianskemu jazeru, kde môj synovec aj s rodičmi býva, som nebola na sto percent rozhodnutá. Povedala som si, že bude záležať od viacerých okolností.

Dunajská hrádza

Dunajská hrádza od Prístavného mosta po bufet Na obrátke je trasa, ktorú som prešla nespočetne veľakrát. Preto ma zaujal článok v Novom čase, ktorý informuje o tom, kde a za koľko sa je možné na tomto úseku občerstviť.

Takže TU JE  zoznam bufetov aj s orientačnými cenami.