Upršaná cyklotúra

Už päť minút po desiatej mám čerstvo dofúkané kolesá, vyzbrojená som dostatkom tekutín a čakám na parťáčku na benzínke na okraji sídliska. Už v tejto chvíli je horúco. Čas si krátim sledovaním cyklistov, ktorí využívajú jeden smer Dolnozemskej cesty, smer do mesta je pre autá uzavretý. Cyklisti jazdia v oboch smeroch, prechod chodcov usmerňujú mestskí policajti. Pravdepodobne sa tam jazdí nejaká cyklistická časovka. (Až doma zisťujem na internete, o aké preteky sa jednalo. (Pressburg Triathlon 2016).

10,15 prichádza J, s ktorou sa vyberieme smerom na Prístavný most a ďalej na našu plánovanú túru po ľavej strane  dunajskej hrádze. Naším cieľom je minimálne Hamuliakovo, kde sa chceme naobedovať. Skôr, ako vychádzame  na cyklistický chodník na dunajskej hrádzi, zastavujeme sa v prístave vo Vlčom hrdle. Cvakám zopár fotiek a pokračujeme v ceste.

No za chrbtami nám obloha tmavne a už to naozaj vyzerá tak, že by z tých mrakov mohlo aj zapršať. J uspokojujem tým, že aj deň predtým nás obchádzala podobná čierňava a nespadla z nej ani kvapka. Obloha však vyzerá stále hrozivejšie a pri tomto bufete sa rozhodujeme zmeniť plán a schádzame z hrádze na lesnú cestu, ktorou pokračujeme  ďalej.

Po niekoľkých desiatkach metrov prichádzame k rozcestníku. Sme na mieste, ktoré sa volá Gajc. Modrá turistická značka nás nasmeruje najprv do horárne Topoľové a odtiaľ ďalej do Kalinkova.

Cestou sa raz zastavím, aby som si odfotila kone na paši a to už prvé kvapky dažďa padajú na moju tvár. Pritom ešte stále svieti aj slnko. Už nám je jasné, že do Kalinkova nepôjdeme, pretože približne v polovici päťkilometrového úseku do Topoľového nás zastihne taký lejak, že do Topoľového prichádzame poriadne premáčené. Hoci som v cyklotaške na zadnom kolese nosila asi dva roky pršiplášť ešte v originálnom balení z obchodu, spomenula som si naň, až keď som bola mokrá. Dnes teda pršiplášť konečne  dostal svoju prvú šancu. Keď sa chceme schovať v bufete Na konci sveta, už si nemám kde schovať bicykel, preto ho nechávam na lejaku a aspoň ja sa schovávam pod prístrešok.

Máme smolu. Nielenže nám výlet prekazilo počasie, ešte aj na mieste, kde sa schovávame, práve pracuje auto s cisternou, ktoré má medzi ľudmi nie práve vznešený názov 😦 (h—-cuc) Musíme strpieť aj zápach, ktorý sa šíri vzduchom.

Čas čakania si krátim fotografovaním. Miesto, kde stojí tento bufet, je na mape označené ako Dvor Jegeneš.

Približne po hodine čakania naberáme odvahu a vychádzame spod úkrytu. Keďže sme obe mokré (J oveľa viac ako ja, pretože ona pršiplášť nemala), obe máme mokrú obuv aj ponožky, vyberáme sa teda na cestu domov. Práve sa blížime k miestu, kde sa pasú kone, keď sa ma J pýta, kam asi vedie tá cesta lesom, ktorú obe vidíme. Neváhame ani chvíľu a odbočíme na ňu. Veríme, že sa ňou určite niekde dostaneme 🙂

Už znovu svieti slnko a v lese je fantastický vzduch. Kúsok od cesty si všímam tento strom a zastavujem, aby som si ho odfotila.

Cesta lesom je zaujímavá a pre obe nová. Nikdy predtým sme ňou ešte nešli. Doma z mapy zisťujem, že lemuje Biskupické rameno.

Už chvíľu tušíme, kde asi vyjdeme z lesa. Naše tušenie nás nesklame a je to mestská spaľovňa. Popri nej z jednej strany a popri areálu Slovnaftu z druhej,  prichádzame na miesta, ktoré už poznám a ktoré sú len kúsok od záhrady mojej kamošky V, kde som už aj na tomto blogu viackrát bola.

A to sme už v záhrade u V.

Zdržíme sa tu asi hodinu a potom pokračujeme v ceste domov. Obloha zase neveští nič dobrého. Dážď sa spustil ešte skôr, ako prichádzam domov.

Takže cyklotúra do Hamuliakova, prípadne odtiaľ ešte ďalej, sa odkladá na neurčito.

Túra: 4.6.2016