Popri Dunaji do Rajky

Zaumienila som si, že kým mi to časovo vyjde a budem mať chuť, zaznamenám si na tento blog každú trošku dlhšiu túru. Tá včerajšia merala 44 km a jej cieľom bola pre mňa už stará známa Rajka. S kamoškou J. sme sa stretli o pol jednej pri Bosorke a odtiaľ sme už išli spolu.

Bol pracovný deň a ešte len krátko po obede, takže ľudí vonku veľa nebolo. Napriek tomu sme hrádzu opustili a vydali sme sa chodníkom popri hausbótoch a ďalej popri rieke. Mám rada tento úsek. Z jednej strany je lužný les a z druhej strany rieka, po ktorej občas prepláva nejaká loď. Bolo to tak aj včera.

Na pozvaný obed do Dunakiliti som si to odbicyklovala

Koncom augusta ma môj mladší syn pozval na obed do Dunakiliti. Bol to obed z príležitosti  mojich narodenín. Pozvanie som s radosťou prijala o to viac, že do D. sme si to museli spolu odbicyklovať. Keďže som už raz v Dunakiliti bola, cestu  som poznala. No nakoniec sme tam išli úplne ináč, ako som predpokladala.

O pár dní to bude mesiac

čo som sa vám ozvala naposledy. Hoci je leto, cyklistická sezóna v plnom prúde, na mojom blogu to vyzerá tak, ako keby som sa  vôbec nebicyklovala. Ale nie je to úplne tak.  Za mesiac som urobila necelých dvestopäťdesiat kilometrov, čo je na toto obdobie naozaj veľmi málo a neboli to žiadne nové miesta, kam som sa na bicykli v uplynulom mesiaci vybrala. Musím sa vám však priznať, že pomaly sa už nebudem môcť bicyklovať vôbec, lebo raz prídem domov nielen bez doplnkov bicykla, ale úplne bez bicykla.

Cyklotúra s podmienkou

Dnes ráno mi telefonoval mladší syn. Pýtal sa, aký mám na dnes program. Nemala som naplánované nič, ale keď mi povedal, že má dovolenku a že by sa chcel ísť so mnou bicyklovať, hneď som program mala.

Syn mal dve požiadavky. Aby sme išli niekde, kde to on ešte nepozná a aby som veľa nefotila 😦 O necelé dve hodiny sme už boli na neďalekej benzínovej pumpe, kam sme kvôli mäkkým gumám na jeho bicykli museli prísť peši. Po nafúkaní kolies sme sa už vydali na mnou vymyslenú túru. Po menšom nákupe v Tescu oproti petržalskej stanici sme sa v Petržalke zastavili ešte raz. Cestou sme totiž míňali smerovky k vojenskému cintorínu a keďže ani tam ešte môj syn nikdy nebol, prvým cieľom bol práve spomínaný cintorín.

Na obede v Rajke

Keď som sa ráno  zobudila, potešil ma pohľad von oknom. Obloha bola jasná a na domoch, na ktoré vidím z okien môjho bytu, sa odrážali lúče ranného slnka. Napadlo mi, že takýto deň treba  využiť na pobyt vonku. Dohodla som sa teda narýchlo s priateľkou, že sa pôjdeme bicyklovať a že sa približne o deviatej stretneme na hrádzi.

Moja prvá účasť na masovke

Bratislavský STaRZ organizoval tento rok už 22. ročník podujatia pre cyklistov amatérov, ktorý má názov Cesta priateľstva. Už pred niekoľkými rokmi ma na túto cyklistickú akciu nahovárala kolegyňa z banky, kde som vtedy pracovala, no vtedy som sa vôbec na takú dlhú trasu necítila. Po minulom roku, kedy som sa konečne odvážila aj na dlhšie cyklotúry, som samu seba tento rok presvedčila, že to tam pôjdem skúsiť.

Po hrádzi do Dunakiliti

Včera bolo nádherné počasie pre cyklistov. Svietilo slnko, nefúkal vietor, teplota taká akurát. Bol to najvhodnejší čas vybrať sa zase niekde do sveta.

Cez hranice troch štátov

Na včera sme si s kamarátkou dohodli po dlhšom čase spoločnú cyklistiku. Krátko pred obedom sme sa stretli pred petržalským divadlom Aréna a naším cieľom bol Vojenský cintorín v Petržalke. Vedela som len približne, kde sa nachádza, kamarátka nemala ani tušenia, kde to je.