Z Mauacek do Bratislavy

Išeu Macek do Mauacek šošovičku muácic,
zapomneu si cepy doma museu sa on vrácit.

V tomto prípade to nebol Macek, ale ja s M. Už dlhšiu dobu sme sa bavili o tom, že by sme sa raz mohli vybrať na túru popri rieke Morave, ale trošku ďalej, nie iba za Devínsku Novú Ves.  M. trasu naplánoval a keďže by to bolo pre mňa tam a späť veľa, do Malaciek sme túto cyklojazdu kombinovali s vlakom.

Z hlavnej bratislavskej stanice sme sa ranným vlakom o štvrť na osem odviezli do konečnej stanice vlaku a odtiaľ sme už išli iba na bicykloch. Naša prvá cesta viedla do miestneho marketu, kde som si nešla kúpiť zabudnuté cepy, ani šošovičku muácic, išla som si kúpiť tekutiny a nejaké drobnosti pod zub. Po nákupe sme sa vybrali do obce Veľké Leváre.

Kým som si ja fotila levársky kostol, polovičný Záhorák M. tu stretol svojho príbuzného, u ktorého sme boli na fajnovú zmrzlinu. Ale to som celkom zabudla zdokumentovať 😦 No domy oproti zmrzlinárni som si odfotila.

Po dobrej zmrzline sme sa vydali smerom do Malých Levárov. V tých sme sa vôbec nezastavili, hoci by tam bolo tiež čo vidieť. Napríklad Habánske múzeum. Musím sa tam niekedy vrátiť, ale nie na bicykli. *** Oprava: Habánske múzeum je vo Veľkých Levároch. Za dedinou je cyklistické odpočívadlo a od neho sme sa  dostali na hrádzu rieky Morava. To sme už prechádzali po Moravskej cyklistickej ceste.

 

M. mal v pláne fotiť srnky, preto sme išli z Bratislavy tak skoro. On chcel ísť pôvodne ešte o hodinu skôr, ale to sa mne nepozdávalo,  tak sme išli neskôr. Prvú srnku som uvidela rovno na cestičke,  ktorou sme išli k hrádzi. Jasné, že nás zbadala a hlavne počula to moje “AHA!”. A boli sme tak blízko nej…. no čo už, aj tak neverím, že by bola čakala, kým M. zosadne z bicykla a nachystá si to svoje delo. Len o kúsok ďalej, kedy sme si vymieňali fotoaparáty a objektívy, prešla som cez hrádzu na kraj lesa kvôli malej potrebe. Zrazu som začula šuchot a obzerám sa, že komu to idem ukazovať moje pozadie. Nikomu, to len ďalšiu srnku som vyplašila. A to boli všetky srnky toho dňa. Zato sme mali šťastie na bocianie hniezda, na volavky a na mnoho iných vtákov. A videli sme aj zajacov, podľa mňa to boli mladé zajačiky.

Hneď prvé bocianie hniezdo bolo len kúsok od miesta, o ktorom som teraz písala. Neverili by ste, na akom krivom stĺpe to hniezdo stojí.

Keď nás bocian videl s fotoaparátmi, povzbudzoval svoje malé, nech sa postaví, aby sme ho mohli odfotiť 🙂 A tak sa aj stalo.

Kúsok za hniezdom s bocianmi sme zišli k ramenu Moravy. Z hrádze sme videli, že sú na ňom volavky, ale kým sme prišli, počuli nás, či videli? Zmizli. Odfotila som si aspoň krásne lekná.

O kus ďalej sme zase zišli z hrádze k ďalšiemu ramenu, no krásu, ktorá na ňom kvitla, nemám zvečnenú, pretože na tých pár miestach, kde sa dalo ísť k vode, boli všade rybári. Tak sme sa rozhodli, že ideme ďalej až k rieke. Prešli sme popri nej v strašnom blate až na miesto, kam sa ďalej ísť nedalo, lebo cestu nám zahatil nejaký potok, ktorý sa vlieval do Moravy. Museli sme sa vrátiť na hrádzu. Tu bolo množstvo volaviek. Ale žiadne iné vodné vtáky – labute, či divé kačice, sme vôbec nevideli.

Voda v Morave, ako vždy, poriadne hnedá.

V tejto chvíli už zaznamenávame na oblohe zmenu. Začalo sa mračiť a mali sme strach, že nás zastihne niekde uprostred prírody búrka. Preto sme z hrádze zišli dole do najbližšej dediny. Tou boli Gajary. Tu sme si niekde na okraji obce dali kofolu a pokračovali ďalej do Suchohradu.

Mala som čas na to, aby som si odfotila bicykel.

Cestou sme sa zastavili pri nejakom rybníku, kde sme si dali obed, ktorý som niesla z domu.

O tom, že by som chcela ísť do Suchohradu, som hovorila už dávno. Ale Suchohrad sme vlastne obišli, dostali sme sa len na jeho okrajovú časť. To len ja som si myslela, že sme už tam. Doma na mape som zistila, že od dediny sme boli ešte dobrý kus. My sme prišli iba po majer, ktorý sa volá Karolov dvor. Videli sme tam toto:

Aj kone v ohrade.

Po krátkej fotoprestávke sme sa pohli na cestu k Centnúze. Zo začiatku peknej, bez blata a vody a hlavne voňavej. Na Záhorí ešte kvitne baza, už kvitne lipa, vzduch bol po celý deň naozaj nádherne prevoňaný.  V SUCHOhrade zjavne dlhšie nepršalo. No stačilo prejsť pár kilometrov a už sme mali blata aj vody nadmieru.

Ak by som podobnú záhorácku túru s M. ešte niekedy podnikla, budem ju menežovať ja.  (O. K. M?) V tom prípade sa na žiaden Centnúz nepôjde, lebo tam sme už boli dvakrát, a zakaždým sme jazdili po takom teréne, že to viac opakovať nemienim. Ja nemám horský bicykel na také terény, cez ktoré sa tam ide. A to, že bolo po niekoľkých dňoch dažďa, urobilo tiež svoje. Už len ten názov si nie som schopná zapamätať. Množstvo mlák a blato na ceste mi vynahradil aspoň pohľad na les, ktorým sme prechádzali. Ozaj, prečo som neurobila aspoň jednu fotku tej príšernej trate? No asi preto, že som mala problém to nejako prejsť a nezaťažovať sa ešte aj fotením.

Aj tá voda s tým divným názvom je pekná, no nateraz mi to už naozaj stačilo. A čo ma dosť naštvalo? Že keď som si chcela fotiť prírodu vôkol, mala som stále v zábere veľké auto, na ktorom sa až úplne k vode doviezol nejaký rybár 😦 Takže pravá strana fotky je preto tak divne zrezaná.

Kvôli tomuto sme sem znovu išli.

Cestu, ktorou sme odtiaľto išli domov, som už poznala, ale jeden, síce len krátky približne kilometrový úsek, som si už nepamätala. Bola to trávou zarastená cestička, ktorú používajú asi len tí ľudia z blízkeho okolia, ktorí chodia do lesa vyhadzovať rôzny odpad. A že ho tam teda bolo! Fuj, Slovač.

Ňou sme sa dostali na cyklistický chodník vedúci zo Záhorskej Vsi do Vysokej pri Morave.

Túto časť cyklotrasy som prešla už niekoľkokrát. Nie je na nej nič zaujímavé, iba jeden bufet vo Vysokej pri Morave. On naozaj fakticky stojí skoro pri Morave. Kým bol M. kúpiť nápoje, ja som si zatiaľ fotila.

Neviem, koľkokrát už mám na blogu túto fotku, ale ten údaj na rozcestníku neďaleko bufetu  vo Vysokej pri Morave, mi nikdy dobrú náladu neurobí. Aj včera som mala na tomto mieste v nohách už 57 km a domov ešte viac ako 30 😦 Musím si zapamätať, že skutočne mám odtiaľto domov až 38 km.

Cestou do Bratislavy sme sa ešte párkrát zastavili kvôli foteniu. Po každom jednom sme si povedali, že už nezastavíme, ale nakoniec sme svoje predsavzatia nedokázali dodržať.

Popri nás prechádzali cyklisti z Devínskej Novej Vsi, ktorí si išli po práci zabicyklovať. Nám sa už tiež blížil koniec výletu. Ešte sme sa zastavili pri cyklomoste na “dotankovanie”, pod Sandbergom zase na “odtankovanie”, potom už len fotka Dunaja v Devíne pod hradom a nakoniec posledný úsek z Devína do Bratislavy. Ten by si zaslúžil samostatný článok hlavne kvôli tomu, aby som v ňom vyjadrila kritiku nášho mesta, v akom stave sa nachádza cesta, na ktorej vyznačili piktogramy – akože cyklistická trasa – neviem to presne nazvať. No na ceste je samá diera, jama, v tom lepšom prípade záplata. Hanba vám, radní páni mesta. Mala by som jeden návrh. Nezoberiete počas predsedníctva Rady EU v Bratislave všetkých účastníkov aj na Devín? Nech vidia, ako sa o cesty hlavného mesta SR staráte.

Trasa tejto cyklotúry:

Malacky žel. stanica – Veľké Leváre – Malé Leváre – hrádza Moravy – Gajary – Suchohrad Karolov dvor – Centnúz – Vysoká pri Morave – Devínska Nová Ves – Devín – Bratislava Starý most

Dĺžka: približne 95 km (baterka v mobile mi nevydržala a niekde medzi Prístavným mostom a ekonomickou univerzitou, naozaj už len kúsok od domova,  mi skapala)