Pomaly, ale iste sa blížim k tisícke

alebo cesta na Šulianske jazero na tomto blogu už po tretíkrát.

Chýba mi už len pár kilometrov do prvej tohoročnej tisícky. Síce píšem, že prvej, ale pri tej striedmosti bicyklovania asi druhú ani túto sezónu oslavovať nebudem. Napriek tomu, že som tento rok začala bicyklovať veľmi skoro, už vo februári, tých jázd nebolo doteraz až tak veľa. Vlaňajších 875 celoročne najazdených kilometrov som síce odjazdila už šiesteho júla, takže uvidím, ako si vylepším vlaňajší priemer do konca tohoročnej sezóny.

Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla

Tak ako sa to vlastne stalo?  Včera som sa rozhodla, že sa idem bicyklovať a že vezmem so sebou aj rozprávkovú knižku, ktorú som dávnejšie kúpila synovcovi. To, či pôjdem až k Šulianskemu jazeru, kde môj synovec aj s rodičmi býva, som nebola na sto percent rozhodnutá. Povedala som si, že bude záležať od viacerých okolností.

Dunajské pereje

Dnešná nedeľa bola pravdepodobne posledným dňom tohto roku, kedy som sa vybrala bicyklovať.  Podľa predpovede počasia nás čakal pekný slnečný deň. A taký aj bol. Síce v skorých dopoludňajších hodinách, keď som sa doma pripravovala na cyklistickú vychádzku, ukazoval teplomer na mojom počítači iba mínus dva stupne, no slnko na oblohe dávalo tušiť, že bude pekne. Vonku bolo dosť chladno a v prvých momentoch som ľutovala, že som si na ruky nevzala celoprstové rukavice. No s pribúdajúcimi hodinami sa teplota mierne zvyšovala a keďže nefúkal vôbec vietor, na bicykli bolo celkom príjemne.