Na cestách s Kellysom

…za poznaním a pre radosť z pohybu

Do Hamuliakova v tejto sezóne po prvý raz

Na druhej strane Dunaja som sa túto sezónu už bicyklovala, ale pomenej, ako inokedy. Je to tým, že tento rok som si neposadila žiadne tekvice za záhradným pozemkom priateľky, takže sa nemusím o nič starať a aj tým, že každým rokom bicyklujem stále menej. S touto skutočnosťou nie som vôbec spokojná. V záhrade som bola tento rok iba raz, keď som sa tam zastavila cestou domov z jednej zmoknutej túry a okrem toho som bola na biskupickej strane už len raz. Keďže som potrebovala niečo vrátiť priateľke, vo štvrtok minulý týždeň som vec naložila na zadné koleso bicykla a vybrala som sa na druhú stranu Dunaja.

Môj cieľ bolo Hamuliakovo, kde som si chcela pozrieť najnovšiu výstavbu. Zastaviť sa v záhradkárskej osade je len malá zachádzka z cesty. No udalosti sa vyvinuli tak, že to vlastne ani žiadna zachádzka nebola, lebo zo záhrady som už nešla k zimnému prístavu, kde som z cesty odbočila, ale som pokračovala cez lesík ďalej na hrádzu. No to som dopredu vôbec netušila. Keď som sa totiž od záhrady vracala späť a prišla som na úroveň kanála tečúceho zo Slovnaftu, uvidela som dve cyklistky, ktoré sa vybrali  smerom, ktorý som už kedysi dávno skúšala, ale nikdy som ním nikde neprišla. Bolo to ešte v časoch, kedy som si nevedela zapamätať cestu do záhrady. Viackrát sa mi stalo, že som na tomto mieste odbočila namiesto doľava vpravo a vždy, keď som si už bola naozaj na čistom, že idem zle, tak som sa niekde z polovice cesty vrátila. Kričala som na ne, najprv ma však nepočuli. Pridala som a o chvíľu som ich dostihla. Spýtala som sa ich, kam sa tou cestou dostanú. Vraj na hrádzu. No fajn. Tak to idem teda s vami aj ja. Lesom sme išli približne dva a pol kilometra. Už vtedy, keď som videla pri ceste smerovú značku a na nej meno bufetu pri hrádzi, som vedela, kde na hrádzi vyjdeme. V budúcnosti sa tade sama určite nevyberiem, ale ak budem mať parťáka, či parťáčku, určite by som touto cestou vydala znovu.

vlčiehrdlo_nové

vlciehrdlo_nová_detail

 

Nechcela som zdržiavať a nechcela som ani to, aby sa mi stratili z dohľadu, tak som cestou nefotila. Jedinú fotku mám pri tomto smerovníku, kedy si jedna z cyklistiek potrebovala uhasiť smäd. Toto miesto tiež nebolo pre mňa nové Už som raz tento smerovník fotila, ale vôbec si nespomínam, odkiaľ som sa k nemu dostala, ale teraz, po prečítaní tohto príspevku, som si už spomenula. Keď si naň kliknete aj vy, zistíte, že sa na tabuli vôbec nič nezmenilo 🙂

Až keď som mala na dohľad hrádzu, pekne som sa im poďakovala a zosadla som na chvíľu z bicykla. Tu som si urobila prvé fotky z tohto miesta. Zaujal ma borovicový lesík po pravej strane cesty, ktorou som o chvíľu mala vyjsť na hrádzu.

A tí, ktorí sa tam vyberú peši a MHD, vystúpia na tejto zastávke. Možno by som sa raz mohla nechať tým autobusom odviezť aj ja, aby som videla, akou trasou tam ide.

Štvrtok bol zase jeden z horúcich dní, aj keď som to zo začiatku až tak veľmi nevnímala. Uvedomila som si to až vtedy, keď som vyšla na otvorenú hrádzu, pretože to už hodiny ukazovali dvanásť. Práve na mieste, kde je začiatok Biskupického ramena, som stretla nešťastného cyklistu, ktorý dostal defekt a nemal lepidlo. Pýtal sa každého okoloidúceho, či niekto lepidlo nemá, ale kým som si tam pri ramene chvíľu fotila, nikto taký okolo nešiel. To, že ja nenosím vôbec nič so sebou, to som tu už asi písala. Aj tak by mi to bolo nanič, lebo sama by som si nevedela ani len koleso odmontovať 😦 Jeden čas som nosila v takej malej technickej taštičke aspoň kľúče a materiál na zalepenie duše. No keď som to pri jednej takej oprave vytiahla, lepidlo bolo dávno nepoužiteľné. Odvtedy som ani nové nekúpila…. Sľubujem, polepším sa. Dúfam, že sa tam tento cyklista netrápil dlho. Spomenula som mu, že keby sa mu takéto niečo stalo na našej petržalskej strane, tak si môže pomoc zavolať. Nie je dňa, kedy tam nestretnem chlapíka, ktorý si hovorí anjel 🙂 Mám niekde jeho fotky vo fotoarchíve, keď sa k nim dostanem, možno mu raz jeden príspevok venujem.

Pokračovala som s mnohými zastávkami na fotenie ďalej. Hrádza bola viac ako prázdna. Len veľmi málo cyklistov som stretla. Veľakrát som bicykel postavila na okraji chodníka a ja som sa vybrala fotiť flóru mimo chodníka.

Ešte zaujímavejšie pohľady poskytovala Hrušovská zdrž.

Takto som sa dostala až na miesto, kde sa dá odbočiť do obce Hamuliakovo. Lenže mne napadlo, že tam, kam sa chcem ísť pozrieť, sa možno dostanem aj po hrádzi. Išla som teda ďalej. Kúsok pred Šamorínom som mala možnosť prejsť na druhú stranu cez mostík nad vyrovnávacím kanálom. Aj som tak urobila. Bicykel som zaparkovala a peši som prešla pár metrov do kopčeka, ktorý bol predo mnou. Po vyjdení hore som zistila, že je to stará hrádza. Uvažovala som, čo ďalej. Keďže som netušila, ako ďaleko je znovu do dediny, žiadneho živáčka som tam nevidela, tak som sa radšej vrátila na hrádzu a späť tam, odkiaľ som prišla. Až potom ma predbehol bežec, ktorý prišiel práve z toho smeru, ktorým som sa váhala ďalej vydať.

To sa už vraciam späť do Hamuliakova.

Ďalším mostíkom som teda prešla do Hamuliakova a tam som už hľadala to, čo som chcela vidieť. Našla som, pofotila som si a vrátila som sa späť na hrádzu. Tam som zároveň zistila, ako veľmi blízko som bola cca pred trištvrte hodinou. Keby som bola premohla obavy z bicyklovania na neznámom mieste, mohla som si kilometre aj čas ušetriť. Starú hrádzu je vidieť v pozadí aj na tejto fotografii.

Na ceste späť som si pofotila znovu už po niekoľký raz hamuliakovský kostol a na záver som sa chcela zastaviť ešte na nejaký lángoš, preto som ešte využila služby jedného bufetu, aby som sa trošku na cestu domov zasýtila a uhasila smäd. Lángoše však v ponuke nemali 😦

Aj keď som si zaumienila, že cestou domov sa už zastavovať nebudem, svoje predsavzatie som až tak do bodky nesplnila. Občas som sa zastavila, ale už oveľa, oveľa menej, ako cestou tam. Aj sa mi lepšie bicyklovalo, pretože ma do chrbta poháňal vietor. Takže som si cestu domov užívala. Na bicykli, ale aj mimo neho, som v ten deň strávila viac ako osem hodín. Pekne strávený deň to bol.

Keď som na tomto mieste, to už ako keby som bola aj doma. Pred sebou už mám len niečo cez päť kilometrov.

Trasa merala celkom 50,3 km

4.8.2016

P. S.

Okrem toho, že v texte spomínam viackrát deň, kedy som tento výlet uskutočnila a že každý článok má dátum zverejnenia, tak som dala na koniec aj sumár. No vyzerá to tak, že do úplného konca sa len málokto dostane. Ináč by mi nedávno nebolo vytknuté, že čitateľke tohto blogu chýbajú dátumy, kedy som ktorú túru zrealizovala 😦

Reklamy

8. august 2016 - Posted by | Moje cyklovýlety | , , ,

Komentáre (2) »

  1. Tak tomu říkám výlet, se vším všudy .. a opět ta teplota …… fotky máš nádherné …louka je krásně barevná .
    Měj se fajn. Jarka

    Komentár od Jarka | 8. august 2016 | Odpovedať

    • Bolo horúco. Našťastie, cestou tam, kedy boli tie najkritickejšie hodiny, fúkal mi do tváre vietor a cestou domov to až také hrozné nebolo. Vidíš tam tú moju čiernu ruku?

      Komentár od Daniela | 9. august 2016 | Odpovedať


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s