Pomaly, ale iste sa blížim k tisícke

alebo cesta na Šulianske jazero na tomto blogu už po tretíkrát.

Chýba mi už len pár kilometrov do prvej tohoročnej tisícky. Síce píšem, že prvej, ale pri tej striedmosti bicyklovania asi druhú ani túto sezónu oslavovať nebudem. Napriek tomu, že som tento rok začala bicyklovať veľmi skoro, už vo februári, tých jázd nebolo doteraz až tak veľa. Vlaňajších 875 celoročne najazdených kilometrov som síce odjazdila už šiesteho júla, takže uvidím, ako si vylepším vlaňajší priemer do konca tohoročnej sezóny.

Po dunajskej cyklotrase k Šulianskemu jazeru

Len necelý mesiac chýbalo do roka od vtedy, čo som sa naposledy vybrala na toto isté miesto. Možno si spomínate môj príspevok s  názvom Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla.

Už z jeho názvu bolo jasné, že som túru nedokončila a domov som sa  posledný  16-kilometrový úsek odviezla autom. Tentoraz som ale túto túru zvládla celú.

Ako som zo Šulianskeho jazera cestu domov nezvládla

Tak ako sa to vlastne stalo?  Včera som sa rozhodla, že sa idem bicyklovať a že vezmem so sebou aj rozprávkovú knižku, ktorú som dávnejšie kúpila synovcovi. To, či pôjdem až k Šulianskemu jazeru, kde môj synovec aj s rodičmi býva, som nebola na sto percent rozhodnutá. Povedala som si, že bude záležať od viacerých okolností.