Krátky sobotňajší výlet

Dnes za marhuľami. Ten, kto sem ku mne chodieva častejšie, už vie, že Petržalka susedí s rakúskou marhuľovou obcou Kittsee a že tam často vedú kolesá môjho bicykla. Dnes som však nešla priamo do Kittsee cez Kopčiansku, ale vybrala som si dlhšiu cestu, zato však pre mňa pohodlnejšiu a hlavne bezpečnejšiu. Vyhla som sa totiž prechodu cez frekventovanú Rusovskú cestu v Petržalke.

Keď som asi v polovici úseku medzi Mostom SNP a hraničným prechodom v Bergu zastavila, aby som zo seba vyzliekla tričko a namiesto neho si obliekla iba reflexnú vestu, pod ktorou som mala iba vrchný plavkový diel, teplomer na mojom komputeri ukazoval neuveriteľných 40 stupňov. Teplota sa po chvíli zvýšila až na 42, no viac som si ten teplomer radšej ani nevšímala. Bicyklovanie som prispôsobila teplote vzduchu, čiže som išla veľmi pomaly a často som zavlažovala nielen moje telo zvnútra, ale vodou som si máčala aj moje tmavé vlasy.

Na to, že bolo tak príšerne horúco, stretala som dosť veľa cyklistov. Nie všetci sa dnes vybrali niekde k vode.

Môj pôvodný zámer bol, že aj mojím cieľom bude nakoniec jazero v Čunove, ale takú dlhú túru som si veľmi rýchlo rozmyslela.  Nezávidela som tým, ktorí boli na niekoľkodňovej túre po Dunajskej cyklistickej ceste.

Prvé marhuľové stromy sú pri ceste do Bergu.  Zostala som prekvapená množstvom ovocia na stromoch, keďže viem, že v období, keď marhule kvitli, mrzlo.

Na odpočívadle v Bergu som už mala takýto farebný náklad.

Keby boli tie lehátka v tieni, tak by som sa na jedno z nich bola určite natiahla 🙂

Nabrala som si čerstvú vodu, trošku som sa ňou pomáčala a pokračovala som ďalej. Miesto na sedenie v tieni by bolo o kus ďalej, ale v období, kedy dozrievajú marhule, nemám odvahu sa na tejto cestičke ani len zastaviť, lebo každý je tu hneď podozrivý z toho, že ide kradnúť ovocie zo stromov. No priznám sa, zo zeme som si marhľu zodvihla a zjedla 🙂

Na niektorých pozemkoch už marhule zlikvidovali a namiesto nich pestujú iné plodiny. Napríklad aj obilie.

Fotila som za jazdy z bicykla…

Ale videla som aj to, že v šírom poli, kde sa dovtedy pestovalo iba obilie, či kukurica, začínajú vyrastať nové marhuľové sady. Myslím si, že majitelia pozemkov konajú správne, lebo marhuliam sa v tejto oblasti naozaj darí.

Je mi to až zábavné, ako si zrazu pôdu pod stromami pokosia, vyčistia. Až natoľko, aby bolo vidieť aj cudziu stopu, ktorú by tam zanechal prípadný zlodej 🙂 Niektorí naši spoluobčania nám urobili peknú vizitku, ktorá sa o nás traduje ešte z čias, kedy sa otvorili hranice.

Po tejto ceste, kde mám pred sebou Bratislavský hrad, som išla nespočetne veľakrát. No nikdy som si bližšie nepozrela malú stavbu, okolo ktorej prechádzam. Dnes som to urobila. Je to Kaplnka sv. Huberta. Ako už názov naznačuje, bola zriadená loveckou spoločnosťou a priateľmi lovu. Jej história siaha len do roku 1980.

Keď som si tam čítala informácie o nej, počula som nejakú dychovku z centra obce. Zvedavá, čo sa asi deje, išla som za zvukmi. A to len kapela robila náladu pred domom, kde bola svadba. Keďže som už vošla do dediny, spomenula som si, že som tu chcela pri najbližšej návšteve niečo preskúmať. Doteraz som totiž nevedela, kde je starý zámok a židovský cintorín v jeho blízkosti. Dnes som ich našla.

Odtiaľto som sa znovu vybrala k miestu, kde som už pred chvíľou bola – ku kaplnke a cez polia som pokračovala na hraničný prechod.

Na obec Berg a bratislavské dominanty (aj keď tú nižšiu bielu stavbu veľmi za dominantu nepovažujem), som mala z polí celkom pekný výhľad.

Spoza môjho chrbta doliehali ku mne zvony kostola z Kittsee. Veľmi dlho. Neviem, či to kvôli tej svadbe, alebo mali iný dôvod na vyzváňanie.

Nepotrvá dlho a prírodu osvieži zase žltá farba. Nebude to farba repky olejky ako na jar, ale rozkvitnú kvety slnečnice.

Keď som už bola znovu na našom území, približne na úrovni hradu, rozhodla som sa, že z cyklistického chodníka zídem dole. Tam totiž viedla betónová cesta do areálu vodného zdroja. Nikdy som ňou ešte nešla. Vlastne išla, ale z opačnej strany a iba kúsok, lebo vtedy som netušila, kam by som sa ňou dostala. Dnes to už viem. Toto je už pohľad z tej cestičky.

Len čo som prešla pár metrov, všimla som si, že predo mnou si niečo pomaličky vykračuje. Nevedela som zistiť, či je to nejaký vták, alebo iné zviera. Až keď som prišla bližšie, bolo mi jasné, koho mám pred sebou.

Len čo som znovu vyšla na bicykel, zase niečo vyšlo spoza stromov. Mačka. Chvíľu som aj zaváhala, či je to naozaj mačka, ale bola to  naozaj 🙂 Zase som musela zastaviť a zísť dolu z bicykla.

Priznám sa, aj som sa jej trošku bála 😦

Cestička, kde som mala takéto dva nezvyčajné zážitky, končila tu.

Domov som už prišla po známej ceste bez toho, aby som sa zastavila. Vedela som totiž, čo ma doma v chladničke čaká…. Nevedela som sa dočkať, kedy si tou tekutinou naplním pohár 🙂

Dúfam, že som vás mojím rozprávaním veľmi neunavila.