Prvá tohoročná

Kolesá bicykla sú konečne nafúkané, prach, ktorý naň sadal celú zimu, je vyutieraný. Treba sa už len rozhodnúť, kedy vyjsť von. Najprv som tak chcela urobiť v nedeľu, no isté okolnosti  (lenivosť) mi v tom zabránili 😦  V pondelok som si už bicyklovanie nenechala ujsť. Doobeda bolo príjemné bezveterné počasie. Kým som však splnila povinnosti, ktoré som si stanovila, s počasím to vyzeralo celkom ináč. No i tak som si povedala, že nevadí, idem a keby sa zhoršilo, zostanem len niekde v blízkom okolí.

Keď som vyšla z domu, pozrela som si na číslo, ktoré zostalo ako posledné z minulého roku na mojom cyklokomputeri. Bolo to 6.058 km.  Vedela som, že na prvý raz sa veľmi nezvýši. Treba nechať privyknúť nohám a sedacej časti trošku iné pohyby a podklad na sedenie. Asi  500 m od domu som prechádzala cez štvorprúdovú cestu, aby som sa cestičkou cez lesík dostala na hrádzu. Vtedy som svoj zrak uprela k oblohe a tam to teda vyzeralo dosť hrozne. Mala som výhľad na kus mesta aj s kopcami za ním. Nad celou touto oblasťou visela tmavá obloha,  mala som pocit, že každú chvíľu z nej začne  liať. Keď som prišla na hrádzu, pár kvapiek spadlo, ale potom sa tmavé mraky rozplynuli a dokonca mi neskôr na mojej prvej tohoročnej cyklistike zasvietilo aj slnko. Ako dobre, že som sa hneď v začiatku nenechala odradiť.

Z hrádze sa ponúkal výhľad na množstvo rozkvitnutých snežienok a do bielej farby  začínajú vykúkať modré kvietky modravky. Nedalo mi, aby som sa chvíľami nezastavila a neodfotila si túto jarnú krásu.  Preto mi trvalo dosť dlho, kým som sa dostala na križovatku za čističkou odpadových vôd, kde som zišla z hrádze dolu na cestu. Zastavila som sa zase až pri jazere v Rusovciach.

Po chvíli, ktorú som zase využila na fotenie, som pokračovala ďalej. A tu som prišla k tabuli, ktorá bola pre mňa novinkou. Cesta, ktorá bola vlani koncom sezóny uzavretá, je už ukončená a odovzdaná do užívania. Novým cyklochodníkom som sa dostala až do mestskej časti Rusovce. Hneď na jej začiatku je odpočívadlo pre cyklistov. Za ním pokračuje chodník ešte pár metrov a dosť. Zrazu sa stratil. Teraz neviem, či to len moje oči prehliadli jeho pokračovanie alebo tam naozaj končí.  Jedna vec ma ale na tomto novom cyklochodníku dosť zarazila. Je to niečo, s čím som sa napríklad nikde v Rakúsku nestretla. Tento  nový chodník bol na mnohých miestach označkovaný niečím, čo tam nepatrí. Pokúsite sa uhádnuť, čo to bolo? No predsa sme na Slovensku, tak teda psími exkrementami. Škoda, že si majitelia psov zmýlili cyklistický chodník s miestom na venčenie svojich psov.

Cestou domov som si vysmädnutá sadla  na hrádzi v jednom z bufetov, ktorý bol otvorený. Dala som si kofolu a potom som už krajinou, ktorá konečne chytá zelený nádych, pokračovala v ceste domov. Prvých jarných dvadsať kilometrov už mám v pedáloch.

Túra:11.3.2013